Deň nultý: Batizovce - Veľký Šariš

Tak, nultý deň našej cyklocesty je za nami (upozorňujem, že moje číslovanie sa prudko nezhoduje s tým, ktoré zaviedol Peťko). Ak by som mal napísať veľmi stručné hodnotenie, znelo by: zima, mokro, zima a luxus na záver.
Keďže však asi očakávate dlhší popis, pokúsim sa sprostredkovať Vám aspoň časť z toho mnohého, čo sme dnes prežili.
Hneď ráno nás opäť prekvapil Edko svojimi intrákovo - kulinárskymi schopnosťami. Z obrovského množstva cestovín, trošky slaniny a vajíčok vyčaroval priam anglické raňajky :-) V duchu nášho hesla "Bude horšie", sme sa teda napráskali a čakali na začiatok zhromaždenia, ktoré prešlo ako voda a my sme sa hneď po ňom ponáhľali na vlak do Svitu (s malou zastávkou v reštaurácii Guľa, kde pre nás mali pripravenú pizzu).
Aby som tento príspevok skrátil, nebudem opisovať obed na kontajneri, podozrivú arómu vo vlaku, ani dohadovanie sa so sprievodcom.
V Spišských Vlachoch sme teda oficiálne začali našu cestu, v neustálom očakávaní, ako dopadne počasie. Už včera večer sme sa totiž rozhodli, že prestaneme sledovať predpovede, pretože nám zbytočne kazili plány. Zaujímavý spôsob vyhýbania sa problémom, ale v konečnom dôsledku koreluje s prístupom, ktorý som zvolil pre celú túto cyklotúru: Keď prídu ťažkosti, tak sa nejako vyriešia. Počul už niekto o niečom, čo nijako nedopadlo?
Prvým cieľom bol Spišský Hrad. Počas cesty naň som si niekoľkokrát vynadal, že som ho navrhol do trasy (ach, to stúpanie, to bola bolesť... ale bude horšie). Nakoniec sa však ukázalo, že to stálo za to a mne osobne sa prehliadka hradu veľmi páčila. Tu sa k nám pripojil už aj Janko a prišiel za nami aj Ľubko, ktorý bol takmer kľúčovou postavou dnešného dňa. Ale k tomu sa dostaneme.
Ďalšou zastávkou bolo Chvalabohu, tak sa ľudovo nazýva vrchol horského priechodu Branisko (áno, horského priechodu, nie tunela). Chcel som sem napísať aj siahodlhý opis môjho boja na tejto horskej prémii, no ušetrím Vás. Poviem Vám len toľko, že prvýkrát som mal pocit, že sa mi ide naozaj dobre (a to to stúpanie bolo skutočne "výživné").
Tento príspevok sa začína nebezpečne predlžovať, tak Vám nepoviem nič ani o strácajúcej sa vode, ani o Peťkových 15 km navyše. A neprezradím ani, kto mal defekt. Zato Vám však musím oznámiť, že sme zmokli. A to statočne. Úprimne, nikdy by som neveril, že do mojich topánok sa zmestí toľko vody. Ale nevadí, bude horšie.
Nakoniec však aj dážď prešiel, aj slniečko zasvietilo (hoci v zápätí aj zašlo) a my sme (hoci niektorí poriadne unavení, hladní a uzimení) konečne dorazili k Ľubkovi, kde nás čakala priam luxusná večera, teplá sprcha, mäkké postele a hlavne príjemné večerné posedenie pri rozhovoroch o mnohých témach.
A tým sa dostávame k tomuto momentu, keď píšem tento blog. Bolia ma nohy. A chce sa mi spať. A určite mi do rána neuschnú topánky. No napriek tomu som veľmi spokojný a teším sa na ďalšie dni našej cyklotúry. Verím, že ju budete ďalej prežívať spolu s nami. Budeme to potrebovať - bude horšie.