Borisove vätché stehná alebo deň 2 a 3.

Po dni odmlky sa pripájam dalším príspevkom. Včerajší deň bol už zhrnutý Boriskom, doplním možno len zopár zaujmavostí. Obed vo Svite bol unikátny. Ako stôl poslúžil kontajner, ved pizza bola v krabici, hygiena zostala zachovaná. Spišký hrad? Prehliadkou som bol nadšený, i ked v tých ľavorukých a pravorukých chodbičkách do veží som aj ja pociťoval pocit zaseknutia stiesnenosti a klaustrofobie. Pre vysvetlenie pre tých čo tam ešte neboli, veže mali úzke šikmé chodbičky ale zatočené do pravej strany, takže útočníci praváci si museli meč preložiť do druhej ruky čo ich značne znevýhodnilo. Posledná chodba bola naopak ľavotočivá, ved logicky, ak sa sem predsa len nejaky lavak prebojuje, dorazíme ho v poslednej chodbe. Ale dosť bolo historie, šliapnime do pedálov, lebo ma tu len naháňajú. Lubko dorazil podla dohody presne načas, naložil batožiny, zdvorilo počkal 15 minút a potom nás začal dobiehať. Ale nie predbiehať, kryl nám chrbát takmer celé Branisko. Nástup na prvú vrcholovku bol neúprosný, prudký kopec, videl som svoju šancu, ostatní sa vyzliekali, tak som kopol do vrtule a šiel som s očami na pulzmetri - nazývanom mojimi 4 kolegami tempomat do prvých zákrut. Sily ubúdali a súperi sa približovali, nezachytil som Borisove tempo, Edko ma takmer sfúkol z cesty a zrazu prefrčal aj Janko, tak toto už čo je vravel som si. Tep stúpal, nezastavoval sa ani na číslach nad 190 a mne sa už jazyk zamotával do špajlí predného kolesa. Očakával som koniec, oči boli plné potu, obočie už dávno pretieklo, ale zákruty boli stále predo mnou. Vtom som sa s nádejou pozrel na moju poslednú šancu, nesmie ma dobehnúť Jakub, ale i on už bol len na malej vzdialenosti. Odrazu po 5kilometroch nečakaný koniec, chlapci mávajú s úsmevom, dávno vydýchaní, špurtujem posledné metre a beriem zemiakovú medailu. Co sa stalo, som naozaj tak slabý? Neveriacky dvíham kolesá bicykla a otáčam nimi, áno to je ten problém, zaseknutá predná brzda bránila môjmu rozletu. Ved sa im ešte ukážem :-)
Cestou dole som si vybral strategicky prvé miesto, nech neberiem vodu za niekým, lebo zdatne zapršalo. S nádejou že tomu ujdeme sme s Borisom nasadili vražedné tempo a striedali sa v hltaní bahna zo zadného kolesa toho pred sebou, nie je nic osviezujuce, aha je, akvarium v teniskach, ako Boris spominal, nie je mozne dat ani o kvapku tekutiny viac do tenisiek ako sme mali vcera. V tomto tempe sme uz nemohli pokracovat, stehna zacali tvrdnut a psychika sa lamala na drobne kusky. Zacal zvonit telefon, vysloboditel. Edko ma defekt, v ramci setrenia gramov sme brali pumpu len dvaja - ja a boris. Vracal som sa 8 km ku defektu, aspon som si obzrel kastiel, ktory som predtym ani nevnimal:-) Vtedy som to ale nebral vobec pozitivne ako teraz, nemyslite si:-). Po dvojitej oprave, ktorá zdaleka nebola posledná, sme dobehli našich spolu pedálnikov a pokračovali až k Lubkovi ktorý nás čakal s otvoenou náručou aj garážou, nápajmi a jedlom ako v královstve a dokonca tortou! Taký luxus nikto necakal a budeme este dlho na vsetko dobre co sme nadobudli U Lorincových spomínať, a nebolo to len jedlo:-). Unava nás koro zlomila do postelí, naposeldy som vnímal už len Borisovo klepotanie do extrémne hlučnej klávesnice:-) Ráno bolo malebné, slnko nás vítalo hrejivými lúčmi, tenisky samé vyskakovali na dosušenie na dvor spolu so zvyškom mokrých vecí kým sme sa my venovali príprave na turistický pobyt. Po rýchlom nabalení, oprave Edkovho defektu, teda dvoch lebo pri zúrivo-akčnom fúkaní odtrhol celý ventil z duše, sme sa konečne v značnom sklze dostali na cesty. Vedeli sme čo nás čaká, 24 km prudkého stúpania, ale na špici sa netaktizovalo, pravidelne sme sa striedali, edko boris a ja. Kopce rotrhali akékoľvek puto medzi nami, každý nasledoval svoje predné koleso s rozvahou a taktikou a predovšetkým dúfaním, že tam už další kopec nieje. Bol. Aj dalsí tam bol. A potom ešte tri. Tempo upadlo, prevody klesali, stehná pálili a najhoršie, Boris sa strácal. Za ním Edko a potom Janko. Toto nie, toto sa nemôže zopakovať. Terén nahrával silovým typom, rovinky striedali prudké krátke stúpania. Edko vypadol, hlad a nedostatok cukru ho vrátili až ku Jakubovi, Janko šlapal ako stroj, nestačil som jeho tempu. Snažil som sa veľa piť a strážiť si tep, ale i ten šiel stále nad 160. Boris je ako Vinokurov, muž v sedle. Nevstáva do stúpaní, čo som si všimol a začal pridávať. Bud alebo. Nohy vraveli áno, tep v norme, Janko bol zrazu za mnoua Boris sa už v strachu obzeral. Už nestačilo iba kontrolovať, pridal. Nepomohlo, predbehol som ho. O meter. Na úseku 10metrov. Zavesil ma, ako starý všivák, nedalo sa mu ujsť. Tep bol nad 180, hrozilo zatuhnutie. Bude ešte kopec alebo nie? Bol. A samozrejme aj další. Obaja sme ho vítali so slábnostným ufffff hned ako sa ukázal za zákrutou. Boris alebo ja, ja alebo Boris. Kto získa dnešnú horskú prémiu? Ostatní zaostali, nemali nárok dnes. Už sme šli vedľa seba, čakali na cieľovú rovinku. Srdce už skákalo z krku von, ale ešte pumpovalo a roznášalo nahltaný kyslík. Nebojte sa neumrel som hore, ale bolo to dramatické. V záverečnom špurte ku tabuli obce Zlatá Baňa som zostal na zlom prevode a zo strachu že prehodením stratím milimetre som krútil v stoji čo to dalo. Vyhral Boris, taktikou o šírku galusky. Ale ukázal som že nepatrím do šrotu :-). Zjazd bol magický, po krátkom blúdení nás čakalo 7 km padáku dole, brzdy škrčali, tašky skákali a tachometer miestami prekračoval 70 km za hodinu. Ku koncu Edko prispel do svojej zbierky defektov, ako obyčajne. Už je zvykom, že ak Edko 50 km nedostane defekt, niečo sa deje. Skryté sklíčko v plášti však bolo objavené a závada opäť odstránená. Dojazd už bol bez prekvapení, rovinatý a po hlavnej ceste, niektorí autobusári nemali súcitu a nad ich vytláčaním z cesty sme len krútili hlavami. Pred záverom nastúpil môj hrdina dňa, v momente ked som chcel šetriť sily na celkové víťazstvo v etape ma vpredu zastúpil dovtedy neobjavený Jakub a mocným tempom potiahol 7 km pred Humenné. V poslednom stúpaní stratil síl a poslal ma dopredu. Už bolo len otázkou taktiky, aby som si udržal celkové prvenstvo a tak sa aj stalo, dnes sa znova do cieľa nešprintovalo. Zltý dres vedúceho pretekára nemám, ale jazdím v bielom :-). Ak sa vyplní čo hlásia a zaprší, tak v prípade že pôjdem znova za Borisom bude aj žltý, a možno aj hnedý. Ateraz už najedení, umytí a rozospatí očakávame na spánok. 8 hodín a šviháme dalej, este stále nás čakajú nové a nové veci. Včera som myslel že to zabalím, dnes ma to začalo baviť :-). Uvidíme čo prinesie zajtrajšok. Kilometrom zdar! P.