Vytuzeny odpocinok

Ahojte..

Kym vsetci netrpezlivo ocakavame Edkov prispevok, rad by som napisal par slov k celemu vyletu. Konecne pocty sa velmi nelisia od tych ktore boli uvedene na zaciatku:

432 km (Petko mal inak nastaveny tachometer, takze bude so mnou nesuhlasit :)
6 dni, 6 noci (ked ratam aj tu prvu v zborovom dome v Batizovciach)
5 ludi a 5 bicyklov, 20 dusi (aj ked niektore pozaliepane aj viackrat) a 10 kolies

Este minulu sobotu, ked sme s Petkom cestovali do Batizoviec som mu hovoril, ze ja sa uz tesim na tu dalsiu sobotu (teda dnesok). Preco? Nie len ze to cele uz budem mat za sebou, ale ze sa zasluzene pojdem zrelaxovat do Aquacity Poprad. No a to co ma drzalo celych tychto 6 dni sa konecne splnilo! :) Dnes sme sa boli vykupat v termalnych bazenoch a vyskusali sme aj tobogany. Pred celym vyletom sa hovorilo take cosi, ze ked prideme uz v piatok do Batizoviec, tak v sobotu si mozeme spravit vylet niekam do Tatier na bicykli. Ako sa vsak tyzden skracoval a zadky viac a viac rozbolievali vsetci sa postupne priklanali k mojmu sobotnajsiemu programu. A verte bolo to nadherne.. len tak sediet v tepluckej vode, bublinky vsade okolo nas a iba cisty relax.. nemusiet krutit a tlacit do pedalov, tahat viacere zbytocne veci, ktore som za cely ten tyzden ani raz nevyuzil, a hladat stale novu zabavku pre mysel, aby sa len nezaoberala bolestou sedacej casti tela.

No ale este k par slov k vyletu.. Boli to krasne dni, videli sme vela peknych veci a este viac veci sme vidiet nestihli. Medzi inym sme videli miesta, kde voda-potok mizne v skale (Branisko), Svejka v Humennom, Vinianske jazero, Zemplinsku siravu. Zistli sme, ze netreba verit vsetkym mostom, ktore su na Google maps. Objavili sme, ze ked uz nie je sil, staci stretnut hlucik romskych deti na okraji cesty a hned nohy slapu aj 20km/h do kopca. Cim vychodnejsie sme isli, tym lahsie bolo rozpoznat hranice jednotlivych okresov, kedze cesta sa z krasnej asfaltky zrazu zmenila na nepoznanie - presli sme do Kosickeho okresu cez Herlianske sedlo. Pri tomto sedle sa chvilocku pozastavim, kedze mam nanho pekne spomienky. Totizto som tam vyhral horsku premiu :) Aj ked s pomocou vsetkych spolucestujucich. Janko vytrvalo slapal za mnou a tlacil ma dopredu a ostatni traja nam dvom dali naskok, takze sme to stihli vyslapat na vrchol minutku pred nimi. Dobri kolegovia, chcem sa im aj touto cestou podakovat, musim povedat, ze to bol pekny pocit. Po tomto vykone som sa zase zaradil na svoje standardne miesto ku koncu nasej 5 clennej skupiny. Z dalsich dojmov uz len niektore: uz vieme, kde byvaju Kleknerovi v Prakovciach, aj Lumnitzerovi v Mnisku, zistili sme, ze v Slovenskom raji slanina nie je maso (chalpce, ved nie si v Kosiciach), pozreli sme si Stratensky kanon a kopec dalsich spomienok by som tu mohol vymenovavat.

Snad iba jednu este, na ktoru budem este niekolko dni spominat. Petko uz spomenul, ze sme poriadne zmokli, ked sme isli na Geravy. Isli sme hore Zejmarskou roklinou (videa a fotky nizsie) - ta bola velmi pekna - typicky Slovensky raj - rebriky, vodopady, skaly a korene stromov. Velmi pekne miesto! Kym sme stupali Zejmarskou roklinou a fotili krasy prirody, ani sme si velmi nevsimali oblohu, kedze sme aj tak boli v lese. Ked sme ale vysli na Geravy, vsimli sme si, ze sa nebo dost zatiahlo a aj na cistinke bolo dost tma na 6 hodin vecer. Podla mapy nas cakala cesta dolu do Dediniek a mala trvat 40 min. Zbalili sme fotaky a mobily do jedinej tasky, ktoru sme mali so sebou a zacali sme najprv iba rezkym krokom, ale postupne aj behom klesat z Gerav do Dediniek. Isiel som vpredu s Borisom a za nami Janko s Edkom, ktory niesol tasku s cennostami a dbal aby taska nepremokla - tazka uloha pocas prietrze mracien bez dazdnika a prsiplasta! :D Cesta sa klukatila lesom pod uz 4 roky nefunkcnou lanovkou. Dufali sme ze teda sa to vyprsi, kym budeme v lese. No ako sme sa blizili k cielu cesta vysla z lesa von a uz nebolo kde sa skryt. Najprv sme zavahali ci nezostat v lese, ale ked sme sa pozreli na svoj odev a jeden na druheho bolo nam jasne, ze uz viac zmoknut asi ani nemozeme. Tak sme sa rozbehli cistinkou, z ktorej sme v dialke cez husty lejak videli prve domceky obce Dedinky. Bezim si tak v dazdi a naraz sa len nesiem po zadku mokrou travou, ktora sa klze akoby som sa smykal na tobogane! :) Borisovi sa dokonca podarilo tento moj zjazd aj zdokumentovat. Edko ma v tom nenechal sameho a aj on sa spustil par metrov po zadku. Co uz, inu obuv ako sportove halove tenisky sme nemali a tie veru na takyto teren nie su stavane. Ked sme sa blizili k prvym domom, zacal lejak slabnut a za chvilu uz len mrholilo. Ked sme dorazili k prvemu penzionu, vyuzili sme ochotnych domacich, ktori nam pozicali uterak. Na WC som zistili novy sposob vyuzitia susiaka na ruky, kde som sa dobre vyhrial a vysusil aspon hlavu. Mal som iba jedno tricko a hovoril som si ved je to rychloschnuci cyklo dres, ten vyschne rychlo. Lenze bol tak premoceny, ze sa susil az do rana. Takze nam nezostavalo nic ine, len peso obist celu Palcmansku masu z Dediniek do obca Dobsinska masa. Takto skoncil nas vylet na Geravy. Povodne sme po zijdeni z Gerav sa chceli este okupat v Palcmanskej masi. Ale ked sme sa k nadrzi dostali, velmi nam do kupania nebolo, ved sme aj tak boli mokri, akokeby sme sa v nej uz kupali. A preco budem na neho este par dni spominat? Skriabe ma hrdlo, mam poriadnu nadchu, takze spotreba vreckoviek je dost velka a hlas sa pomaly straca. Vdaka Bohu v piatok sa to az tak velmi neprejavilo, kedze sme este mali prejst z Dediniek do Batizoviec nejakych 60km, co sa aj bez vacsich problemov podarilo. Ale dnes uz platim dan za ucast v sutazi "Mister mokre tricko Geravy".

A teraz spat k hodnoteniu vyletu. Doteraz som nejazdil vela na bicykli - za poslednych 6 rokov asi 100 km. Takze to bol pre mna uplne iny uhol pohladu na cestovanie a prezeranie krajiny a prirody zo sedadla bicykla. Vcera vecer, ked som si sadal do auta, tak som sa citil velmi cudne :) V kazdom pripade, asi zacnem viac pouzivat svoj dvojkolesovy zaprah. Nebude mat sice 130 koni, ale iba jedneho somara, ktory slape do pedalov (ako poznamenal Petko O., ked nas do strmeho kopca, tusim pred Humennym, predbiehali silne auta).

Ak by ste sa niekedy chystali na podobny cyklovylet, nevahajte pozvat Edka s Borisom. Urcite sa vam zijdu ako perfektni, internatom vyskoleni, kuchari. Tie speciality internatnej kuchyne boli uplne exoticke. Od cestovin na milion sposobov (napr. s prazenicou), po spekacky so slaninou pripravene na panvici (umyt si to ale museli sami!) s paradajkami a paprikou. Mozno to znie obycajne, ale vtedy to chutilo ako najlepsia delikatesa. Dalej nezabudnite pozvat ani Petka, lebo ako sam poznamenal, kde by sme my bez neho boli! :D Janko, ten bol presne ako to ludova mudrost hovori ticha voda, ktora brehy myje. Kym mu zo zaciatku tyzdna nebolo zdravotne najlepsie, s tempom nam akurat stihal. No ked mu uz bolo dobre, tahal jak drak, skoro sme mu nestihali my. No a keby ste potrebovali niekoho kto by zvysoval vahovy priemer a znizoval rychlostny priemer, rad sa pridam :)

Chceme vam vsetkym podakovat za vase modlitby. Citili sme ich! Hlavne som vdacny Panovi za to, ze sme mohli vsetci piati prezit spolu pekny a pozehnany cas, s niektorymi sa viac spoznat a vobec, ze to vsetko prebehlo bez jedineho konfliktu a v dobrej nalade.

Ked sme uz vsetci boli v Batizovciach urobili sme par fotiek, ktore tu prikladam. Dalsie fotky este potriedime a casom sem popridavame (aspon linky na fotoalbumy) a tak podoplname niektore posty.

Co sa tyka sutaze vyhlasenej Edkom, ktora vas vyzyvala ku pisaniu komentarov, prenechavam hlavnu ulohu vyhodnocovania tejto sutaze Edkovi. Viac informacii sa teda dozviete od neho, dufajme ze coskoro :) - musite ho (aj Petka a Borisa) chapat, kedze dnes zacal turisticky pobyt v Batizovciach, kde budu cely tyzden a asi vela volneho casu nebudu mat. Takze mozno to min. ten tyzden potrva.

Dnes som uz velmi rad, ze som doma, v suchu a teple a nemusim sediet na tom muciarskom nastroji - sedadle bicykla! Tiez sa tesim, ze po tyzdni vidim znovu svoju manzelku. Mimochodom, dakujem jej ze mi opravila gram. chyby v tomto poste :) Co uz, vyborne ma doplna.

Zatial sa s vami lucim a dakujem este raz za podporu pisomnu/modlitebnu/hocijaku inu.

P.S.: mudre Borisove slova: "Kupte si bicykel!" :)

(Janko Lumnitzer sa od nas oddelil uz vo Svite, kedze sa este v piatok chcel vratit domov)

Tu nie si v Košiciach chlapče, toto je Slovenský Raj!

Ahojte, dávam to na druhý pokus, kedže prvý bol asi príliš dlhý a nepodarilo sa ho zverejniť. Sme v záveri záverečného záveru, čaká nas už len dojazd do Batozoviec, dúfam. Nohy už svoje cítia, aj my cítime svoje nohy aj nohy navzájom. Zdravie drží, napriek malým škrabaniam v hrdle a unaveným zapáleným svalstvom. Dnes bol opäť nádherný deň, Pán nám dal najteplejšie počasie z celého týždňa a bolo to cítiť už ráno, chlapci sa pred cestou posilňovali nanukmi od tety Lumnicerovej, ej ktohovie či sa to nepodpíše na ich hrdlách. Cestu sme zvolili starostlivo po predchádzajúcich skúsenostiach mimo osád kam ani slnko pre hanbu nepozerá, obišli sme aj obávaný kopec za Nálepkovom a zvolili sme si jeho mladšieho brata, stúpanie za Hnilcom na Mlynky. Príroda nám ukázala ako sa vie pohrať s výhľadmi a asfaltom, kým na niektorých miestach slniečko topilo zaplátané cesty tak, že sa lepili pneumatiky, inde si asfalt celkom zobrala voda a nechala len štrk a mláky. Niekoľko kilometrov sme sa viezli v okolí Pekliska v zjazdoch aj stúpaniach po ostých kameňoch čo mi dal pocítiť aj môj plášť, ktorý začína mať také kuľhavé pohyby, veľký tlak na takom teréne asi oslabuje materiál. Nastal čas obeda, ktorý bol pôvodne naplánovaný v Hnilci, ale tam Vám predstavte si, nič nie je. Fakt. 6 km cez kopec v Mlynkoch je tých penzionov motorestov a pohostinstiev ako maku, ale v Hnilci nič. Prekonali sme hypoglykemické šoky v hlade, naliali brucho aspoň vodou a šliapali do kopcov. Cestári sa deň pred nami činili, namiesto dier na ceste sú teraz hrbole, ale to sa ešte usadí, ako vravia odborníci. V totych Mlynkoch ako vravia domáci sme si dali dobrý a pekne drahý obed, ale ako vravel pán domáci, tu nie si v Košiciach chlapče, tu sa denné menu nevarí, komáre z polievky sa nevyťahujú a muchy z piva tiež nie :-). Po menšej nepohode sme dostali aj inak neprístupný prístup na wifi ako odmenu, i ked toho komára z polievky to nevytiahlo. Nuž ale cieľ dnešnej krátkej, ale o to krajšej etapy sa blížil, pofotili sme okolie priehrady, dokonca sme našli lacné a výborné ubytovanie. Hned pri vode - aby ste rozumeli východniarskemu výrazu, znamená 300m do prudkého kopca :-)
Kedže som celý deň bojoval s boľavým zadkom, ktorý si už prestal rozumieť s mojou sedankou, zostal som radšej polihovať na chate, kým sa chlapci vybrali na prechádzku. Do polhodiny husto pršalo, o niekoľko hodín sa vrátili Do polpása nahí, kvapkajúci, uzimení s nalomeným zdravím, ale rýchlo sa posprchovali, nadopovali vitamínmi a uložili v teple. Je pol jedenástej a stále prší, silno v prívaloch, ale verím že do rána už bude voda len tam kde má byť, v priehrade. Vody sme už predsa len mali dosť, po tom ako Jakub zahlásil "na internete je tu cesta" sme zistili že na mieste kde mala byť je už len zvrhnutý most. Našli sme za pomoci domácich miestny brod a opláchli nohy kým sme poprenášali všetku batožinu a bicykle na druhú stranu. Pripájam aj video, snád pôjde spustiť.
https://www.youtube.com/watch?v=L19Ns7VMZno&feature=youtube_gdata_player

Toľko nadnes, Edko sa tu ešte zamýšľa a verím že na jeho príspevok čakáte vo vytržení a s napätím ako dôchodkyne na poslednú časť telenovely, preto mu nechám priestor na rozmýšlanie a klávesnicu na prenos do dogitálnej formy. Majte sa pekne, myslíme na Vás všetkých ktorí nás povzbudzujete a modlite sa za náš úspešný návrat domov. Zajtra by sme mali prejsť už len nejakých 50-60 km, čo by nemal byť problém, ale ktovie čo je ešte pre nás pripravené. Dobrú noc, ahojte. P.

V skrysi pred dazdom.

Vcera sme mali malo casu na pisanie, takze dnes to dufam vynahradime. Vcera vecer sme potiahli az do Mniska a tam prespali u Lumnitzerovych. Ti nas teda vykrmili! Moj plan daco schudnut pocas tohto tyzdna asi zlyhal na plnej ciare.

No v kazdom pripade, teraz sme v Dobsinskej masi pri Dedinkach. Je tu nadherne. Boris, Edko, Janko a ja sme sa vybrali na Geravy peso. Petko zostal na private a slubil ze daco napise. Takze spravy aj zo vcera budu. Kym prejde kratky dazd pisem vam toto a pozdravujeme vsetok funclub.

Ako spravit z bicykla (takmer) vodny bicykel

Tak, po dvoch dnoch sa Vam opat hlasim aj ja. Vcera aj dnes sa toho stalo ajajaaaj, ale kedze vacsinu z toho uz zhrnuli chlapci vo svojich prispevkoch, obmedzim sa len na to, co zabudli a na niektore moje dojmy z tychto dni.
Uz vcera Vam Petko opisal nase suboje na horskych premiach, mam taky dojem, ze mi sledovanie Tour de France nespravilo dobre, teraz stale uz len taktizujem a taktizujem :-D Musim vsak povedat, ze napriek tomu, ze mam udajne "vetche stehna", zatial sa mi dari celkom dobre a Petko ma este v priamej konfrontacii neporazil :-) Ale to len na okraj, nechcem, aby to vyzeralo ako komentare z cyklistickych pretekov.
Chcel som napisat vela toho, co som prezil pocas vcerajsieho dna, no ked sa tak obzriem spat, spominam si prevazne na dnesne zazitky, kedze ich bolo naozaj vela. Vacsinu ste si mohli precitat v Jakubovom prispevku, no na jednu velmi peknu chvilu zabudol :-) Nazval by som tento zazitok, "neverte bielym cestam na mapach".
Kedze sme sa uz vo Vinnom dostali do mierneho casoveho sklzu, rozhodli sme sa trasu skratit a v ramci setrenia sil prejst zo Sucheho do Sacurova po lesnej cesticke (inak by sme to museli obchadzat cez Vranov, co sa nam naozaj nechcelo). Vsetko slo krasne, az kym cesta, po ktorej sme sli, zrazu neskoncila. Verte, neverte, no vyzeralo to presne tak, ako by tam mal byt most, len tam nebol. Vtip je v tom, ze presne tak to aj bolo. Most zburali pred dvoma rokmi. Povedali sme si vsak, ze nas predsa nejaky potok nezastavi a vydali sa hladat brod. Ten sme nakoniec po konzultacii s domacimi nasli. Ak si predsavujete maly potocik, brod s hlbkou sedem centimetrov, ktory sme len tak presli na bicykloch, ste na omyle. Voda mala miestami nieco cez pol metra a bola poriadne studena. Niektori sa museli otocit aj trikrat, aby vsetko ponosili. No, bol to zazitok :-) A pozornemu citatelovi iste neujde, ze prave z tohto zazitku vznikol aj nadpis.
Ako uz Jakub pisal, zabludili sme aj do dvoch osad, vdaka Panovi sa nam podarilo vyhnut vsetkym detom, ktore sa takmer vrhali pod kolesa ci tahali batozinu z bicyklov a rovnako aj vsetkym letiacim kamenom. Ale nebolo to take strasne, aj na tento zazitok budeme spominat v dobrom.
Hoci som si na zaciatku povedal, ze nebudem porovnavat tento rocnik s tym minulym (Taliansko s Edkom a Majom), predsa to dnes porusim. Mam totiz pocit, ze narocnost tohto vyletu spociva v niecom inom. Asi viete, ako sme sa minuly rok kazdy vecer (ci lepsie povedane kazdu noc) trapili s ubytovanim, stihanim trasy ci jedlom. V podstate to (aspon pre mna) bolo ovela zatazovejsie, ako samotne bicyklovanie. No tu je to presne naopak. Ubytovanie, jedlo, zatial to vsetko ide naozaj dobre. No keby ste vedeli, kolkokrat som si uz dnes hovoril, ze som na dne svojich sil :-D Kazdy jeden kopec bol utrpenim. A potom prisiel dalsi. A dalsi. A este jeden. Veru, moje nohy si odo mna zasluzia verejne ospravedlnenie. Prepacte, nohy moje, ze vas takto trapim a zaroven vam dakujem, ze ste ma este nesklamali :-)
A Vam ostatnym dakujeme za podporne komentare, smsky a hlavne modlitby. Naozaj to velmi citit a pridavam sa k tomu, co napisal Jakub (pretoze presne rovnako to prezivam aj ja), ze je uzasne, ze Pan Jezis ma pre nas kazdy vecer pripravene miesto a ze On ho ma pripravene pre nas aj vo vecnosti.
Tak, idem si este trocha vyvetrat hlavu (tu v Banskom je naozaj krasne a ubytovanie je uzasne) a pojdem spat. Zajtra nas caka (dalsi) dlhy den.
Dobru noc.

Edko, urob Goriluuu!!

Planoval som nechat chalanov, aby pisali postrehy z ciest, ved im to ide super, ale neda mi to neoslovit aj svoj funclub - dufam, ze aspon dvaja sa najdu ;) Ako uz Majo v komentare spomynal, je pravda ze som sa neobjavoval na ziadnych hornych prieckach. Totizto, mojim cielom je prejst celu trasu :) takze aj ja idem za svojim cielom! Zatial uspesne.

Takze v skratke.. boli ma cely clovek, ale nalada je celkovo fajn, takze sa ide perfektne. Nesmieme vsak opomenut Janka, ktory si urcite zasluzi pochvalu nad nas vsetkych. Ved stale ide jak drak a pritom ma zdravotne problemy. Dufajme, ze to coskoro pominie a ukaze sa plnej sile.

Ale to neni koniec, pozrime sa este na dnesny den v skratke. Vyrazili sme podozrivo skoro, uz o cca pol 9. Z Humenneho sme obisli hrad Jasenov a zrazu sa asfaltka zacala stracat. Namiesto nej tam bola pekna polna cesta. Kedze posledne dni dost prsalo, tak aj ta cesta i ked na povrchu celkom vyschnuta bola miestami makka jak masielko. Tato cesta viedla na prvu horsku premiu dnesneho dna, ktoru si niektori chalani ani nevsimli :) nasledoval krasny zjazd po nadhernej luke s neopisatelnymi vyhladmi. Vychod je krasny!! Kto neveri, nech sa pride pozriet! :) Dalej sme cestou - necestou, ale hlavne cestou, pokracovali k Vinnianskemu jazeru. Tam vam bol taky kopec, podla mojho subjektivneho nazoru asi najtazsi z celeho dna. Mozno aj preto, ze som akurat zacal pocitovat nedostatok cukru. Borisom odporucany doplnok stravy - hroznovy cukor pomohol a zavalil moje veny sacharidmi.. Potom sa uz slo. Ale aby som vas vyviedol z omylu :) nebojte sa nebolo to nic rychle, pekne kludne tempicko (prevody 1-2,1).. Po zvladnuti tohto vrcholu, sme sa peknou lesnou cestou spustili do Vinneho. Poobdivovali sme Vinnianske jazero a sli hladat daco pod zub. Nedaleko Kaluze sme nasli pekny penzion na obed, ale o tom uz bolo pisane. Tam zasadol hlavny stab a rozhodol, ze na Sninsky kamen sa nejde. Bolo to schvalene vsetkymi clenmi stabu. Fakt by sme to nestihli, Skoda.. Ale aspon, vieme kam sa este mame nabuduce vratit :) Takze dalej takou hore-dole cestou do Michaloviec a potom dedinkami  cez Sacurov a Vranov do Banskeho. Este sa nesmiem zabudnot zmienit o zazitku v Sacurove. Kde sme mali namierene na susednu dedinu Davidov. Ale ked sme sa zacali blizit ku koncu Sacurova, tak koncentracia miestnych spoluobcanov zacala exponencialne stupat. To sa nam zacalo trochu nezdat, a tak som pozeral na 3 ludi, ktori sa mi aj cez slnecne okuliare zdali ze predsa maju jasnejsiu plet. Pre istoto este pred tym, ako som zastavil som si to overil bez okuliarov, a zastavil som. S usmevom nam hovorili, ze vobec neodporucaju tade chodit, kedze za zakrutov je osada spoluobcanov. Ze je tomu tak, potvrdili aj chalani, ktori pokracovali v ceste a tusim sa rychlejsie vracali ako tam isli :D Edkovi to nedalo, tak sa tam musel ist pozriet a prehodit par slov s miestnymi detmi, ktorych sa potom horko tazko zbavoval :) Dali sme na rady miestnych a otocili sme to na Vranov a hlavnou cestou na Banske. Podobny zazitok, ale v trosku mensej miere nas cakal aj za obcou Vechec. No, prezili sme :)

Z nadejou, ze snad nebudeme musiet ist az do Herlien cez horsky prechod, sme vchadzali do obce Banske. Isiel som uz na zotrvacnost (aj ked hore kopcom) - nohy slapali same, a v duchu som sa modlil, aby Pan Jezis pripravil pred nami v tejto obci ubytovanie. Asi by sme to zvladli aj do Herlian, kde sme vedeli o nejakom penzione, ale bola by to "smrt". Naozaj by sa nam ubytovanie v Banskom velmi hodilo. Petko s Edkom boli v predu, tak ked sme ich dobehli niekde v strede Banskeho, uz oslovili pani Janu Hanusinovu ci nam neporadi ubytovanie. Ochotne nam poradila rodinu Jurcovych a ti nas tak isto ochotne ubytovali. Je to nadherne, ked moze clovek prezit, ze Pan Jezis sa naozaj o vsetko stara a ide pred nami. Manzelia Jurcovi nam prenajali cely domcek, so vsetkym co v nom bolo aj na dvore. Momentalne sedim pri piecke a tukam do malej bluetooth klavesnice (ktoru som si zobral zo sebou) a okoli mna zavana cibulka a pecene spekacky, ktore Boris s Edkom pripravuju na veceru. Pri piecke nie som preto, zeby bola zima :) ibaze tu je zastrcka a nabijam mobil :) Ale uznavam znie to divne, a verte aj vyzera :) Takze chystame sa na veceru..

A kto vydrzal s citanim az sem, tak sa mu dostane aj vysvetlenia nazvu. Edko nosil moju Gorilu - flexibilny tripod na zrkadlovku (ano, vlacim ju zo sebou a verte stoji to za to). A vzdy ked som potreboval fotak, tak som zavolal "Edko, gorila". A z toho vzniklo: "Edko urob Gorilu!". A celkom mu to islo :)

Zopar fotiek na zaver. To sa bude spat.. Dobru noc.

Penzion s wifi!

Dnes sa nam podarilo najst penzion aj s perfektnou wifi. Takze dnesna obednajsia zastavka bude aktualnejsia :) niektory sme si dali aj dezert, niektorym nestacilo hl. Jedlo tak si dal duplu. Myslim ze je jasne o kom hovorim.

Plny sil a s minutymi gastracmi ideme dalej..

Borisove vätché stehná alebo deň 2 a 3.

Po dni odmlky sa pripájam dalším príspevkom. Včerajší deň bol už zhrnutý Boriskom, doplním možno len zopár zaujmavostí. Obed vo Svite bol unikátny. Ako stôl poslúžil kontajner, ved pizza bola v krabici, hygiena zostala zachovaná. Spišký hrad? Prehliadkou som bol nadšený, i ked v tých ľavorukých a pravorukých chodbičkách do veží som aj ja pociťoval pocit zaseknutia stiesnenosti a klaustrofobie. Pre vysvetlenie pre tých čo tam ešte neboli, veže mali úzke šikmé chodbičky ale zatočené do pravej strany, takže útočníci praváci si museli meč preložiť do druhej ruky čo ich značne znevýhodnilo. Posledná chodba bola naopak ľavotočivá, ved logicky, ak sa sem predsa len nejaky lavak prebojuje, dorazíme ho v poslednej chodbe. Ale dosť bolo historie, šliapnime do pedálov, lebo ma tu len naháňajú. Lubko dorazil podla dohody presne načas, naložil batožiny, zdvorilo počkal 15 minút a potom nás začal dobiehať. Ale nie predbiehať, kryl nám chrbát takmer celé Branisko. Nástup na prvú vrcholovku bol neúprosný, prudký kopec, videl som svoju šancu, ostatní sa vyzliekali, tak som kopol do vrtule a šiel som s očami na pulzmetri - nazývanom mojimi 4 kolegami tempomat do prvých zákrut. Sily ubúdali a súperi sa približovali, nezachytil som Borisove tempo, Edko ma takmer sfúkol z cesty a zrazu prefrčal aj Janko, tak toto už čo je vravel som si. Tep stúpal, nezastavoval sa ani na číslach nad 190 a mne sa už jazyk zamotával do špajlí predného kolesa. Očakával som koniec, oči boli plné potu, obočie už dávno pretieklo, ale zákruty boli stále predo mnou. Vtom som sa s nádejou pozrel na moju poslednú šancu, nesmie ma dobehnúť Jakub, ale i on už bol len na malej vzdialenosti. Odrazu po 5kilometroch nečakaný koniec, chlapci mávajú s úsmevom, dávno vydýchaní, špurtujem posledné metre a beriem zemiakovú medailu. Co sa stalo, som naozaj tak slabý? Neveriacky dvíham kolesá bicykla a otáčam nimi, áno to je ten problém, zaseknutá predná brzda bránila môjmu rozletu. Ved sa im ešte ukážem :-)
Cestou dole som si vybral strategicky prvé miesto, nech neberiem vodu za niekým, lebo zdatne zapršalo. S nádejou že tomu ujdeme sme s Borisom nasadili vražedné tempo a striedali sa v hltaní bahna zo zadného kolesa toho pred sebou, nie je nic osviezujuce, aha je, akvarium v teniskach, ako Boris spominal, nie je mozne dat ani o kvapku tekutiny viac do tenisiek ako sme mali vcera. V tomto tempe sme uz nemohli pokracovat, stehna zacali tvrdnut a psychika sa lamala na drobne kusky. Zacal zvonit telefon, vysloboditel. Edko ma defekt, v ramci setrenia gramov sme brali pumpu len dvaja - ja a boris. Vracal som sa 8 km ku defektu, aspon som si obzrel kastiel, ktory som predtym ani nevnimal:-) Vtedy som to ale nebral vobec pozitivne ako teraz, nemyslite si:-). Po dvojitej oprave, ktorá zdaleka nebola posledná, sme dobehli našich spolu pedálnikov a pokračovali až k Lubkovi ktorý nás čakal s otvoenou náručou aj garážou, nápajmi a jedlom ako v královstve a dokonca tortou! Taký luxus nikto necakal a budeme este dlho na vsetko dobre co sme nadobudli U Lorincových spomínať, a nebolo to len jedlo:-). Unava nás koro zlomila do postelí, naposeldy som vnímal už len Borisovo klepotanie do extrémne hlučnej klávesnice:-) Ráno bolo malebné, slnko nás vítalo hrejivými lúčmi, tenisky samé vyskakovali na dosušenie na dvor spolu so zvyškom mokrých vecí kým sme sa my venovali príprave na turistický pobyt. Po rýchlom nabalení, oprave Edkovho defektu, teda dvoch lebo pri zúrivo-akčnom fúkaní odtrhol celý ventil z duše, sme sa konečne v značnom sklze dostali na cesty. Vedeli sme čo nás čaká, 24 km prudkého stúpania, ale na špici sa netaktizovalo, pravidelne sme sa striedali, edko boris a ja. Kopce rotrhali akékoľvek puto medzi nami, každý nasledoval svoje predné koleso s rozvahou a taktikou a predovšetkým dúfaním, že tam už další kopec nieje. Bol. Aj dalsí tam bol. A potom ešte tri. Tempo upadlo, prevody klesali, stehná pálili a najhoršie, Boris sa strácal. Za ním Edko a potom Janko. Toto nie, toto sa nemôže zopakovať. Terén nahrával silovým typom, rovinky striedali prudké krátke stúpania. Edko vypadol, hlad a nedostatok cukru ho vrátili až ku Jakubovi, Janko šlapal ako stroj, nestačil som jeho tempu. Snažil som sa veľa piť a strážiť si tep, ale i ten šiel stále nad 160. Boris je ako Vinokurov, muž v sedle. Nevstáva do stúpaní, čo som si všimol a začal pridávať. Bud alebo. Nohy vraveli áno, tep v norme, Janko bol zrazu za mnoua Boris sa už v strachu obzeral. Už nestačilo iba kontrolovať, pridal. Nepomohlo, predbehol som ho. O meter. Na úseku 10metrov. Zavesil ma, ako starý všivák, nedalo sa mu ujsť. Tep bol nad 180, hrozilo zatuhnutie. Bude ešte kopec alebo nie? Bol. A samozrejme aj další. Obaja sme ho vítali so slábnostným ufffff hned ako sa ukázal za zákrutou. Boris alebo ja, ja alebo Boris. Kto získa dnešnú horskú prémiu? Ostatní zaostali, nemali nárok dnes. Už sme šli vedľa seba, čakali na cieľovú rovinku. Srdce už skákalo z krku von, ale ešte pumpovalo a roznášalo nahltaný kyslík. Nebojte sa neumrel som hore, ale bolo to dramatické. V záverečnom špurte ku tabuli obce Zlatá Baňa som zostal na zlom prevode a zo strachu že prehodením stratím milimetre som krútil v stoji čo to dalo. Vyhral Boris, taktikou o šírku galusky. Ale ukázal som že nepatrím do šrotu :-). Zjazd bol magický, po krátkom blúdení nás čakalo 7 km padáku dole, brzdy škrčali, tašky skákali a tachometer miestami prekračoval 70 km za hodinu. Ku koncu Edko prispel do svojej zbierky defektov, ako obyčajne. Už je zvykom, že ak Edko 50 km nedostane defekt, niečo sa deje. Skryté sklíčko v plášti však bolo objavené a závada opäť odstránená. Dojazd už bol bez prekvapení, rovinatý a po hlavnej ceste, niektorí autobusári nemali súcitu a nad ich vytláčaním z cesty sme len krútili hlavami. Pred záverom nastúpil môj hrdina dňa, v momente ked som chcel šetriť sily na celkové víťazstvo v etape ma vpredu zastúpil dovtedy neobjavený Jakub a mocným tempom potiahol 7 km pred Humenné. V poslednom stúpaní stratil síl a poslal ma dopredu. Už bolo len otázkou taktiky, aby som si udržal celkové prvenstvo a tak sa aj stalo, dnes sa znova do cieľa nešprintovalo. Zltý dres vedúceho pretekára nemám, ale jazdím v bielom :-). Ak sa vyplní čo hlásia a zaprší, tak v prípade že pôjdem znova za Borisom bude aj žltý, a možno aj hnedý. Ateraz už najedení, umytí a rozospatí očakávame na spánok. 8 hodín a šviháme dalej, este stále nás čakajú nové a nové veci. Včera som myslel že to zabalím, dnes ma to začalo baviť :-). Uvidíme čo prinesie zajtrajšok. Kilometrom zdar! P.